Biskupické luhy

Opis lokality

Prirodzeným formovaním Dunaja vznikla pod Bratislavou akási vnútrozemská delta s množstvom ostrovov, z nich najväčší Starý Žitný ostrov, Medzičalovie, sa stal základom pre dnešný Žitný ostrov. V jeho najsevernejšom cípe sa nachádza, ešte na území Bratislavy, rozsiahly pozostatok pôvodného lužného lesa, ktorý dnes súhrnne nazývame Biskupické luhy. Patria do neho niekdajšie ostrovy Vlčie hrdlo, Kopáč, Gajc a Jegeneš aj s priľahlými osadami Lieskovec a Ketelec.

Adresa:Vlčie hrdlo
Mesto/obec:Bratislava
Kraj:Bratislavský

Druh:iná
Rastlinné druhy:Lužný les so svojou flórou typickou pre lužný les

História:O dávnej histórií tohto územia veľa nevieme. Predpokladá sa tu existencia stredovekého osídlenia a v minulosti sa tu nachádzal medzi chotármi Kopčian (Kittsee) a Biskupíc tretí bratislavský brod, nazývaný aj brod lumpov pre jeho pochybnú povesť. S oblasťou luhov sa spájajú legendy o vílach (rusalkách), najmä o ich kráľovnej Ilone, ktorá sa premieňala na krásnu labuť a dobrým ľuďom prinášala bohatstvo. V čase tureckého nebezpečenstva po porážke pri Viedni v roku 1683 turecké jednotky pustošili okolie Šamorína a vyvraždili aj obyvateľstvo ukrývajúce sa na ostrovoch. Podobne tragicky dopadol aj rok 1704, keď preživšie biskupické obyvateľstvo v úkrytoch na ostrovoch pobili kuruci pri potláčaní Rákocziho povstania. V zdecimovaných Biskupiciach a Vlčom hrdle v 17. storočí vznikli počas tereziánskeho obdobia dve honosné zvernice. Župná obora vo Vlčom hrdle pod patronátom Mikuláša V. Pállffyho (okolo roku 1740) a arcibiskupský Zakázaný les pod patronátom Jozefa Bátthyánya (okolo roku 1780). Pállfyovská záhrada ležala na ostrove Vlčie hrdlo a bola prístupná od Feriby (Prievozu) cez most pod Vlkohrdlianske rameno, ktoré sa odpájalo od ramena Ohryzok a jeho pozostatky sa dodnes nachádzajú v najsevernejšej časti lesa. Viete, že sa pravdepodobne zachoval aj zasypaný pálffyovský most cez toto rameno? Centrálna alej okolo hájovne prechádzala priamou alejou priamo do dvojkrídlového letohrádku, ktorého východné krídlo stojí dodnes a je zároveň najstaršou stavbou Ružinova. Vo vrchole rozkvetu bola obora popresekávaná mnohými alejami, pričom jedna zabezpečovala Pálffyovcom trvalý výhľad na ešte beloskvejúci sa tereziánsky Prešpurský zámok. Zvernica bola dokonca obohnaná múrom, hoci ju od okolia chránili Dunaj a jeho ramená. Jozefínska doba a kritika nesmierneho prepychu spôsobila úpadok zvernice, ktorá sa postupne zmenila opäť na les a z letohrádku sa stala horáreň s hospodárstvom, ktoré sa postupne rozširovalo. Po tragédií na začiatku 20. storočia, keď sa počas povodní vo Vlčom hrdle utopil biskupický bíreš, vzniklo tu pamätné miesto, neskôr kaplnka, ktorej ruina tu dodnes stojí. Po vzniku Československa a pozemkovej reforme predali Pállfyovci rozsiahle pozemky bývalého ostrova Farkastorok alebo Wolfsdrüssel, teda Vlčieho hrdla, českej podnikateľskej rodine Micherovcov. Micherovci z areálu spravili súkromnú rezidenciu, postavili tu vilu a upravili okolie bývalého letohrádku. Veľké časti chotára Vlčieho hrdla dodnes nesú ich meno ako napríklad Micherov majer, Micherov les, Micherova kaplnka, či Micherova zátoka, kedysi obľúbené a tiché prístavisko ukryté v lese. Po honosnej záhrade, ktorá slúžila Pálffyovcom a Bratislavskej (Prešpurskej župe) na reprezentačné účely dnes nezostalo takmer nič. Na mieste malých susedných ostrov Zajačie a Čajčie vzniklo po otvorení Zimného prístavu v roku 1897 nové koryto Malého Dunaja a vodohospodárske diela raz a navždy odrazili povodňové vlny od Žitného ostrova. V období druhej svetovej vojny a krátko po nej sa Vlčie hrdlo začalo meniť najradikálnejšie. Fabrika Dynamit-Nobel tu začala budovať rozsiahly a dômyselný systém vodných zdrojov, ktoré sa združujú v dvoch centrálnych studniach A a B spolu s odľahlou bytovkov pre zamestnancov studní, ktorá má dnes adresu Vlčie hrdlo 75. Pri Dunaji sa zároveň vybagrovala nová zátoka, ktorú dnes poznáme ako Marína, teda prístavisko jachiet. Po politickom rozhodnutí komunistickej moci v roku 1949 zastaviili výstavbu novej národnej rafinérie v Trenčíne-Záblatí a v roku 1950 presunuli stavbu do Vlčieho hrdla, ktorá sa z romantického žitnoostrovského lužného lesa začalo meniť na drsnú priemyslenú perifériu hlavného mesta. V polovici 70. rokov sa nad Marínou vybudovala nová zátoka spolu s modernou lodenicou a sídlom Povodia Dunaja. Spaľovňa a tepláreň v južnej časti Vlčieho hrdla zasa obludným parovodným potrubím trvalo narušila okolie niekdajšieho letohrádku a dnes sa popri ňom vinie stavba diaľnice do Dunajskej Stredy. Iná a oveľa honosnejšia bola susedná biskupická arcibiskupská záhrada, známa aj ako Zakázaný les. V roku 1779 vznikla v Biskupiciach, ktoré boli od nepamäti vlastnícky prepojené s ostrihomským arcibiskupstvom zábavná záhrada a zvernica, ktorej v Uhorsku nebolo páru. Takmer na jej okraji, na konci dlhej a priamej aleje, ktorú ako jednu z mnohým dal vybudovať z Biskupíc márnivý arcibiskup Bátthyány stál a dodnes stojí nádherný barokový letohrádok, z ktorého francúzskych okien boli vidieť všetky kostolné veže okolitých obcí, spolu s vežami Bratislavského hradu. Letohrádok si pamätal okázalé oslavy cirkevných i svetských predstaviteľov Uhorska a množstvo okrasných altánkov, falošných ruín, či jaskýň len dráždilo chudobný ľud Biskupíc. Keď sa po smrti arcibiskupa rozhodol jeho nástupca v Ostrihome o zrušení záhrady, Biskupičania ju vyklčovali do posledného stromu. Posledný záblesk prepychu dnes ukazuje schátraný letohrádok Lieskovec a pozostatok majera Ketelec, kde kedysi pracovali poddaní a udržovaní záhrady. Priestor Zakázaného lesa dnes popretínala stavba dvoch diaľníc. Za arcibiskupskou oborou sa rozliehal rozsiahly lužný les, o ktorý sa od nepamäti sporili Biskupice a Rusovce, čo vytvorilo trvalé nepriateľstvo týchto dvoch mestečiek. Názvy ako Sporná piesčina, Sporná vrbina, či horáreň na Spornom pripomínajú, že hranice tu až do roku 1919 boli nestále. Vznik Československa a stanovenie katastrálnych hraníc do stredu Dunaja, krátko predtým zregulovaného Graziosom Eneom Lanfranconim , spôsobilo, že hraničný spor definitívne vyhrali Biskupice. K Biskupiciam najbližšia časť Jegeneš alebo Topoľové hony je zároveň už dve storočia hospodárskym dvorom a zastávkov pútnikov smerujúcich na Žitný ostrov s mnohými pútnickými miestami. Dodnes túto odľahlú časť Bratislavy mnohí nazývajú Na konci sveta. O čosi ďalej sa nachádza o čosi staršia horáreň Gajc, ktorej najstaršia časť tu stojí od 18. storočia. Najodľahlejšia časť biskupického a dnes aj bratislavského chotára, takzvaný Bajdel, z nemeckého Waldl, teda malý les, či lesík, je po výstavbe vodného diela Gabčíkovo trvalo zaplavená vodami hrušovskej zdrže a vytvára romantickú zátoku, plnú rybárskych domčekov a mól. Les je však plný tajomných jazierok a mokradí, kde dodnes svoj sen snívajú postavy zo žitnoostrovskej mytológie. Toto miesto inšpirovalo aj anglického spisovateľa Algernona Blackwooda k napísaniu jedného z prvých klasických hororov, strašideľnú novelu Vŕby o stroskotancoch na lužnom ostrove pod Bratislavou.
Otváracie hodiny:Samoprehliadky
Vstupné:bezplatný vstup
Služby: Vstup so psom,
Zodpovedná osoba:Ivor Švihran
Vlastník:Slovenská republika - správa Lesy SR
Email:ivorsv@gmail.com
Telefón:0915501323

Program počas podujatia

Samoprehliadky lokality - tabuľky s informáciami